1) Keď sa dnes povie „Váš progres“, čo je na ňom pre Vás najpodstatnejšie?

Najpodstatnejšie je, že sa deje prirodzene, bez potreby robiť z neho veľké vyhlásenie. Progres vnímam ako súčet malých rozhodnutí: prísť k práci aj vtedy, keď nie som úplne „naladená“, vydržať pri motíve, kým sa mi začne naozaj odkrývať, a nepodliehať skratkám. Dnes už nepotrebujem maľbou niečo dokazovať. Chcem, aby tvorba mala čistotu zámeru a aby sa kvalita budovala poctivo. To je pre mňa progres: tichý, ale stabilný.

2) Vaša tvorba pôsobí nežne, no zároveň drží pevný tvar. Odkiaľ prichádza táto stabilita?

Som citlivý človek, ale mám rada vnútorný poriadok. V umení sa mi osvedčilo emóciu nezdôrazňovať okázalo, ale spracovať ju tak, aby bola prítomná v kompozícii, vo svetle, v tóne, v rytme vrstiev. Stabilita prichádza z rešpektu k remeslu. Keď remeslo drží, emócia sa môže prejaviť dôstojne. A to je mne blízke: byť láskavá v cítení, ale presná v práci.

3) Názov Vašej autorskej výstavy „Kde duša spieva“ znie intímne. Čo je dnes obsahom tohto „spevu“?

Pre mňa je to vnútorný súlad. Nie eufória, skôr tichá istota, že robím niečo pravdivé. Kedysi som mala potrebu, aby obraz pôsobil jednoznačne pekne. Dnes mi viac záleží na tom, aby bol presvedčivý v nálade, aby mal ľudskosť. Ten „spev“ je chvíľa, keď obraz prestane byť úsilím a začne byť rozhovorom. Niekedy je to nežné, inokedy zdržanlivé. Ale vždy je to moje.

4) Vaše krajiny nepôsobia ako „opis miesta“. Skôr ako psychológia priestoru. Čo v krajine hľadáte?

Hľadám dýchanie. Nie je to pre mňa len motív, je to spôsob, ako sa ukotviť. Krajina mi dáva možnosť byť vnútri ticho a pritom nie prázdno. Vnímam v nej pamäť svetla, premeny, návraty. Často ma priťahuje chvíľa po zmene, nie „vrchol“: čas po daždi, ranná nejednoznačnosť, jemné utlmenie farieb. Také momenty majú v sebe zrelosť, ktorá mi je blízka.

5) Hovorí sa, že ste skromná. Ako vyzerá Vaša skromnosť v praxi?

Skromnosť u mňa znamená ochotu učiť sa a nehrať sa na hotovosť. Znamená aj to, že sa nesnažím zaujať efektom. Skôr sa snažím, aby dielo stálo na kvalite a na presnosti v nálade. A tiež je to schopnosť prijať korekciu bez toho, aby som si ju brala osobne. Skromnosť pre mňa nie je brzda, je to disciplína charakteru.

6) Rozvíjate sa na súkromných hodinách v BEAUTIFUL ART gallery. Čo Vám tento proces dáva, keď to poviete úplne civilne?

Dáva mi vedenie, ktoré je náročné v remesle a zároveň ľudské v prístupe. Učím sa vidieť presnejšie, pracovať systematickejšie a nepodliehať skratkám. Je pre mňa dôležité, že môžem rásť v prostredí, kde sa rešpektuje osobnosť a zároveň sa kladie dôraz na kvalitu. Keď je človek citlivejší, veľa spraví spôsob, akým sa komunikuje spätná väzba. Tu je vecná, presná, a práve preto ju viem prijať a využiť.

7) Čo je najväčšia zmena, ktorú na sebe vďaka tomuto rozvoju pozorujete?

Že sa menej bojím „nevedieť“. Kedysi ma nevedomosť zneisťovala, dnes ju vnímam ako prirodzenú súčasť procesu. Viem zostať pri probléme, rozobrať si ho, vrátiť sa k nemu. A postupne sa mi v tvorbe objavil pokoj. Nie preto, že by bolo všetko ľahké, ale preto, že mám oporu v postupoch a vo videní.

8) Autorská výstava v BEAUTIFUL ART gallery bola pre Vás míľnikom. Čo Vám dala zvnútra, nie navonok?

Uvedomila som si, že obraz môže hovoriť sám. Že nemusím pripojiť príbeh ku každému detailu. Keď som videla diela spolu v priestore, cítila som, že tvoria jeden celok, jednu náladu, jednu reč. Pre mňa bolo dôležité zistiť, že aj tichší rukopis má právo byť videný. Nie cez hluk, ale cez kvalitu.

9) Zúčastnili ste sa aj koncoročnej spoločnej vianočnej výstavy. Čím Vás kolektívny formát obohacuje?

Učí ma pokore bez zmenšovania. V kolektíve vidíte, koľko spôsobov existuje, ako byť pravdivý. A vianočný čas má v sebe zvláštnu jemnosť: ľudia prichádzajú s väčšou otvorenosťou, menej sa ponáhľajú. Vtedy sa ukáže, že aj dielo, ktoré nepôsobí agresívne, môže byť silné. Stačí, že je presné a ľudské.

10) Spomínate aj prezentáciu diel v Prahe. Čo s Vami robí kontakt s iným publikom?

Je to zdravá skúška. Iné publikum nemá domáci kontext, nepozná moje zázemie ani cestu, reaguje len na to, čo z diela vyžaruje. A to je pre umelca dôležité. Povzbudilo ma to v tom, že tichý jazyk môže byť zrozumiteľný aj mimo domova, ak stojí na atmosfére a výtvarnej disciplíne.

11) Vaše diela sú aj v stálej expozícii galérie. Čo pre Vás znamená „byť prítomná dlhodobo“?

Je to záväzok. Stála expozícia je o trvaní, nie o prvom dojme. Dielo by malo mať vrstvy, ku ktorým sa dá vracať, a malo by obstáť aj po čase, keď vyprchá prvé nadšenie. Vážim si to, lebo je to dôvera. A zároveň zodpovednosť, aby obraz niesol kvalitu, ktorá sa neunaví.

12) Kedy viete, že obraz je hotový? Nie „dokončený“, ale hotový.

Keď prestanem mať potrebu doň zasahovať z neistoty. Hotové dielo u mňa nie je bezchybné, ale vyrovnané. Cítim, že už netlačím, že už len počúvam, čo obraz potrebuje, a príde bod, keď si poviem: stačí. V tom „stačí“ je pokoj, nie rezignácia.

Technika a rukopis

13) Vo Vašej tvorbe cítiť skúsenosť s decoupage a mixed media. Čo Vám tieto etapy dali do dnešnej práce?

Dali mi cit pre vrstvenie a pre štruktúru. Naučila som sa, že obraz nemusí byť hladký, aby bol kultivovaný. Štruktúra môže niesť náladu aj čas. Mixed media ma naučilo trpezlivosti a tomu, že dielo môže dozrievať. Zostala mi radosť z jemnej práce s prechodmi a s tým, čo nie je okamžite viditeľné, ale rozhoduje o výslednom dojme.

14) Ak by ste mali pomenovať svoj rukopis jednou vetou, aká by bola?

Nežnosť, ktorá stojí na disciplíne.

15) Poďme na perokresbu. Čo je na nej najnáročnejšie?

Presnosť a trpezlivosť. Pero je priamy nástroj: ukáže, ako skutočne vidíte, ako stabilná je ruka, ako viete udržať rytmus. Najnáročnejšie je nenechať sa vyviesť z rovnováhy chybou. Skôr sa zastaviť, pochopiť, čo sa stalo, a pokračovať pokojne.

16) A čo je na perokresbe najkrajšie?

Jej čistota. Linka má noblesu, keď je vedená s citom. Je v nej aj intimita, lebo divák vidí rozhodnutie, ktoré urobíte v tej sekunde, keď sa hrot dotkne papiera. A keď sa podarí vystavať objem a tieň len rytmom línií, pôsobí to veľmi kultivovane, bez okázalosti.

17) Ako budujete tieň tak, aby bol mäkký, presný a vzdušný?

Vrstvím ho postupne. Pracujem so smerom šrafovania, s hustotou, s jemnou zmenou tlaku. Dôležité je vedieť prestať v správnom okamihu, aby sa tieň nezahustil do ťažoby. Tieň nemá obraz zabiť, má ho ukotviť. Vzdušnosť vzniká vtedy, keď svetlo ostáva rovnako dôležité ako tieň.

18) V akryle sa často rozhoduje rýchlo, najmä v poltónoch a prechodoch. Čo si strážite ako prvé: tón, svetlo, alebo náladu?

Náladu. Tón a svetlo sú jej konštrukcia, ale nálada je dôvod, prečo obraz existuje. Ak sa mi podarí nálada, všetko ostatné sa začne skladať prirodzene. Pri akryle je pre mňa dôležité pracovať sústredene, lebo materiál je rýchly a neodpúšťa váhanie. Preto si najprv ujasním smer svetla a hodnoty tónov a až potom idem do detailov, aby obraz držal ako celok.

19) Ako pracujete s vrstvami v akryle, aby dielo zostalo čisté, vzdušné a nepôsobilo „prepracovane“?

Pomáha mi plán a disciplína. Akryl dokáže byť krásne čistý, ale keď sa doň ide bez systému, vie sa rýchlo „zahustiť“. Preto vrstvím s rozmyslom: najprv si postavím základné hodnoty, potom postupne spresňujem. Dávam si pozor, aby každá ďalšia vrstva mala zmysel a niečo priniesla, nie aby len opravovala neistotu. A ak cítim, že už by som len pridávala, radšej sa zastavím, odídem od plátna a vrátim sa s odstupom.

Technika perokresby

20) Keď beriete do ruky pero, čo je Váš prvý krok ešte pred tým, než sa dotknete papiera?

Najprv si motív „prečítam“. Hľadám hlavné napätie kompozície: kde je ťažisko, kam sa oko prirodzene vracia, čo je dominantné a čo môže zostať len naznačené. Potom si v hlave urobím jednoduchú mapu svetla. Perokresba je pre mňa o rozhodnutiach. Keď začnem bez rozhodnutia, linka je neistá. Keď začnem s jasným plánom, linka je pokojnejšia.

21) Ako si staviate kresbu od prvého náčrtu po finálne línie?

Najprv si overím proporcie a smerovanie tvarov. Fungujem ako pri stavbe: najprv konštrukcia, potom charakter. Keď mám základ, prechádzam na istotu línie. Nepotrebujem, aby bola tvrdá, ale aby bola presná. A potom budujem objem: sledujem, ako sa forma otáča v priestore a ako do nej vstupuje svetlo.

22) V perokresbe rozhoduje rytmus. Ako pracujete s tlakom, tempom a „dĺžkou“ línie?

Tlak volím radšej menší a tón budujem vrstvami. Keď pritlačím príliš, linka je tvrdá a začne dominovať viac, než by mala. Tempo prispôsobujem významu miesta: pri konštrukcii som pomalšia a presnejšia, pri tieňovaní môžem pracovať rytmickejšie. Dĺžku línie volím podľa toho, či potrebujem tvar spevniť, alebo ho nechať dýchať.

23) Ako budujete tieň, aby bol čistý a nepôsobil špinavo?

Začínam veľmi jemne. Najprv budujem stredné tóny, aby som mala z čoho vychádzať, a až potom pridávam hĺbku. Pracujem s hustotou šrafovania, so zmenou smeru a s jemnou moduláciou tlaku. Dôležité je, aby tieň nebol len plocha, ale aby bol objem: aby ukazoval, kde sa forma stáča a láme. Čistota tieňa je pre mňa aj o trpezlivosti.

24) Používate šrafovanie skôr paralelné, krížové alebo kombinované? A prečo?

Kombinujem podľa toho, čo potrebujem vyjadriť. Paralelné šrafovanie dá jemnosť a pokoj, krížové pomôže prehĺbiť tón bez pritláčania. Dávam si však pozor, aby technika nebola cieľom sama o sebe. Chcem, aby sa v kresbe čítalo svetlo a priestor, nie okázalosť.

25) Ako riešite prechody medzi svetlom a tieňom, aby boli prirodzené?

Prechod robím postupne, nie skokom. Pomáha mi zmena hustoty a smeru šrafovania, ale aj práca s tým, že linka nemusí byť vždy rovnako „tvrdá“. Niekedy stačí, keď líniu skrátime, zjemníme, a prechod sa zmäkčí. Strážim si, aby som nestratila svetlo, lebo svetlo je aktívny prvok kompozície.

26) Aká je Vaša najčastejšia kontrolná otázka počas kresby?

Pýtam sa, či je kresba ešte živá. Niekedy sa človek príliš sústredí na presnosť a kresba začne byť mechanická. Ja chcem, aby mala ľudskosť. Preto sa zastavím, odstúpim a skontrolujem, či línie a tóny slúžia nálade, alebo len mojej potrebe mať všetko pod kontrolou.

27) Ako pracujete s chybou v perokresbe, keď je už nezvratná?

Najprv sa zastavím a nerozhodujem sa z paniky. Chyba sa dá často korigovať nepriamo: zjemnením okolia, posilnením tónu inde, zmenou akcentu. A niekedy je najlepšie prijať ju ako drobnú nepravidelnosť, ktorá kresbe pridá charakter. Dôležité je, aby chyba neprevzala vedenie.

28) Aký papier a aké pero Vám najviac vyhovujú a prečo?

Vyhovuje mi papier, ktorý nie je príliš hladký, ale ani príliš drsný. Potrebujem, aby linka išla čisto, ale aby mal papier jemnú štruktúru, ktorá podporí atmosféru. Pri pere mám rada konzistentnú líniu a spoľahlivosť. Nehľadám extrém, hľadám stabilitu, aby som sa mohla sústrediť na svetlo, tvar a rytmus.

29) Aký je rozdiel medzi „presnou linkou“ a „živou linkou“?

Presná linka drží tvar a nepodlieha náhodám. Živá linka má pritom stále ľudskosť, nie je mechanická. Snažím sa, aby presnosť nebola tvrdosť. Aby linka bola kultivovaná, ale stále dýchala, aby nevznikol dojem, že je „nakreslená nasilu“.

30) Ako si určujete, ktoré miesta kresby majú byť dominantné a ktoré len naznačené?

Rozhodujem podľa toho, kam chcem viesť oko. Dominantu posilním kontrastom, presnejšou líniou alebo hlbším tónom. Miesta, ktoré majú zostať jemné, nechám otvorenejšie, s menšou hustotou šrafovania. Táto selekcia je pre mňa zásadná, lebo práve ona robí kresbu kultivovanou.

31) Čo je pri perokresbe najväčšia pasca pre začiatočníka?

Túžba mať hneď „hotovo“ a strach z chyby. Keď sa človek bojí, linka je neistá. Keď sa ponáhľa, tieň je hrubý a prechod tvrdý. Perokresba vyžaduje čas. A keď človek prijme čas ako súčasť procesu, začne sa zlepšovať prirodzene.

32) Čo by ste poradili úplnému začiatočníkovi, ktorý sa bojí, že „pokazí papier“?

Dovoliť si byť začiatočníkom. Začať jednoduchými štúdiami: guľa, kocka, jeden predmet. Učiť sa svetlo a tieň. Kresliť pravidelne, aj krátko. Strach z chyby je najväčší nepriateľ kresby. Chyba je informácia, nie rozsudok.

33) Ako sa podľa Vás vychováva ruka k jemnosti?

Pravidelnosťou a vedomým spomalením. Jemnosť nevzniká tým, že človek pritlačí menej náhodne, ale tým, že sa naučí kontrolovať tlak, tempo a smer. Veľmi pomáha robiť krátke cvičenia: línie, šrafy, stupnice tónov. Je to ako tréning: nie okázalý, ale účinný.

34) Kedy viete, že perokresba je „dokončená“?

Keď už ďalšie šrafovanie nepridáva význam, len hustotu. Dokončenie je pre mňa bod, keď kresba drží objem, svetlo a rytmus a keď už necítim, že niečo opravujem z neistoty. Vtedy je lepšie prestať, aby kresba zostala vzdušná.

35) Ak by ste mali jednou vetou pomenovať podstatu perokresby, aká by bola?

Perokresba je disciplína videnia, ktorá učí pokoj v ruke.

Ak Vás tvorba výtvarníčky Miry Palkov oslovila a radi by ste sa o jej dielach dozvedeli viac, prípadne si vybrať dielo do svojej zbierky, neváhajte ju kontaktovať priamo prostredníctvom webovej stránky www.mirapalkovart.com v sekcii Kontakt. Rovnako sa môžete obrátiť aj na našu galériu, kde Vám ochotne poskytneme informácie o dostupnosti diel, možnostiach prezentácie či nadobudnutia, na e-maile Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.