Rok 2025 bol pre mňa rokom, keď som si prestala zamieňať pohyb za rast. Pohyb vie byť opojný, lebo prináša rýchle signály: nové situácie, nové mená, nové „vlny“. Rast však býva nenápadný, až strohý. A práve to strohé ma tento rok naučilo vydržať pri obraze bez potreby okamžitého potvrdenia.
Zmenilo sa moje vnímanie „hotového“. Kedysi som mala tendenciu uzavrieť obraz skôr, než sa stihol vnútorne usadiť. Dnes si dovolím nechať ho dýchať, aj keď to znamená odložiť ego a prijať, že niektoré veci dozrievajú pomaly. Olej mi v tom pomáha: je to médium, ktoré ma učí, že niektoré kvality sa nedajú urýchliť bez toho, aby sa nestratila pravda.
A ešte jedna vec sa už nedá vrátiť: uvedomila som si, že obraz nemusí byť iba vizuálny objekt. Môže byť aj druh prítomnosti. Nie „posolstvo“ v lacnom zmysle, ale priestor, do ktorého vstúpite a zrazu sa vnútri niečo uprace. Ako keby sa človeku na chvíľu prestali miešať hlasy v hlave a zostalo len to podstatné.

2. Vaša tvorba sa prirodzene spája s cestovaním a prírodou, pracujete aj s dokumentovaním ciest a e-bookmi. Ako vyzerá moment, keď sa skutočný výhľad zmení na maliarsky jazyk, ktorý už nie je opisom, ale pamäťou?
Najskôr sa musí odlepiť od reality. To je prvá fáza: pustiť miesto z rúk. Kým sa ho držím doslovne, vzniká len „záznam“. Ja potrebujem, aby sa záznam premenil na pamäť. A pamäť má vlastnú logiku, vlastnú selekciu, vlastnú hudbu, vlastnú mieru pravdy.
Keď som potom späť v ateliéri, miesto už nie je krajinou, ale stavom. Vtedy prichádza to najdôležitejšie: rozhodnúť, čo z toho stavu je jadro. Či je to chlad a jasnosť, alebo mäkké svetlo, alebo napätie v oblohe, alebo tichá rovnováha, ktorú si človek odnesie v tele. Až potom nastupuje remeslo. Pointilizmus mi dáva disciplínu, aby som tento stav nevymyslela, ale poctivo „vyskladala“, vrstvu po vrstve, bez klamstva a bez zrýchľovania.

3. O vašom smerovaní sa hovorí ako o pointilizme a neoimpresionizme, pričom primárnym médiom je olej. Čo vám táto kombinácia dáva, čo by ste inde nenašli?
Bodka je pre mňa etika. Neznie to technicky, ale tak to cítim. Bodka je malé rozhodnutie a malé rozhodnutie sa nedá odfláknuť bez toho, aby sa to niekde nepokazilo. Pointilistický princíp ma učí, že celok nevznikne z veľkých gest, ale z vernosti drobnostiam. A tá vernosť je pre mňa dospelá disciplína.
A olej je zasa čas. Bodka v oleji nie je len bodka, je to vrstva, hĺbka, mäkkosť. Olej mi dovolí, aby svetlo nebolo ploché. Aby malo telesnosť, a pritom zostalo jemné. Táto kombinácia ma zároveň chráni pred manierou: bodka ma drží pri zemi, olej mi dáva duchovný priestor. A presne na tej hranici sa chcem pohybovať aj v anjelskej línii: jemnosť bez slabosti, presnosť bez tvrdosti.

4. V januári 2025 boli vaše diela prezentované v Dubaji (Andakulova Gallery). Čo sa s obrazom stane, keď vstúpi do prostredia, kde estetika často znamená luxus a rýchly dojem, a autorka to vníma cez spätnú väzbu, fotografie a kurátorské správy?
V takom prostredí je obraz vystavený pokušeniu, aj keby ste tam osobne nestáli. Pokušenie je vždy to isté: urobiť to „viac“. Viac efektné, viac lesklé, viac okamžité. Lenže okamžité veci rýchlo vyhoria.
Dubajský kontext mi paradoxne pomohol v zdržanlivosti. Uvedomila som si, že ak má maľba obstáť, nesmie súťažiť v disciplíne, ktorá jej neprináleží. Obraz, ktorý sa snaží byť šperkom, skončí ako predmet. Obraz, ktorý si drží vlastnú pravdu, začne pôsobiť ako niečo živé. A živé veci majú inú váhu než dekor.
Zároveň mi tento typ prezentácie pripomenul, že dielo je samostatná entita. Keď vstúpi do cudzieho priestoru, nesie so sebou to, čo som doň vložila. A to je pre mňa zodpovednosť: vložiť do obrazu kvalitu, ktorá sa nestratí ani v rýchlom svete.

5. Vo februári prišlo 5. miesto v celosvetovej súťaži (Best Art Award) v kategórii architektúra. Čo vám tento moment urobil s kompozíciou a s uvažovaním o stavbe obrazu?
Architektúra mi pripomína, že harmónia nie je náhoda. Je to konštrukcia, ktorá musí uniesť aj ticho. Po tomto ocenení som si ešte viac uvedomila, že aj „poetická“ maľba musí mať kostru. Nie ako klietku, ale ako nosnú konštrukciu, ktorá udrží atmosféru.
Pri anjelskej tematike je to obzvlášť dôležité. Ak je kompozícia slabá, divák to cíti ako sentiment. Keď je kompozícia pevná, divák sa môže uvoľniť, lebo obraz „drží“. A držanie priestoru je podľa mňa jedna z najčistejších foriem ochrany.
Ocenenie mi zároveň nastavilo latku: ak chcem pracovať so svetlom ako s duchovným princípom, musím byť prísna na stavbu obrazu. Svetlo bez stavby sa rozleje a stratí význam.

6. V marci boli vaše práce v Berlíne (Nicoleta Gallery) aj v Levoči (BEAUTIFUL ART gallery). Čo vám o vašom diele povedali reakcie z dvoch odlišných prostredí, aj keď sa k vám dostávali sprostredkovane?
Berlín je mesto, ktoré netoleruje prázdne gesto. Aj zo sprostredkovanej odozvy cítiť, že sa ide na podstatu: či je obraz presvedčivý bez toho, aby mu niekto robil oporu slovami. Tam sa ukáže, či dielo stojí samo.
Levoča je pre mňa priestor pamäti a komornejšieho čítania. Tam obraz dostane čas. Ľudia sa vracajú, pozerajú dlhšie, vnímajú jemné vrstvy. Z toho kontrastu som pochopila, že chcem maľovať tak, aby dielo obstálo v rýchlom pohľade aj v dlhom pobyte. Aby malo prvú pravdu aj druhú. Nie trik, ale vrstvy.
A ešte niečo: uvedomila som si, že rôzne prostredia nevytvárajú protichodné reakcie, len odhaľujú iné vrstvy toho istého diela. To je pre autora veľmi cenné.

7. Apríl: ARTBOX EXPO New York. Ako sa zmení autorská sebadisciplína, keď viete, že dielo vstúpi do prostredia, kde sa rozhoduje rýchlo a často bez kontextu?
New York je skúška koncentrácie, aj keď tam nie ste fyzicky. Tam sa ukáže, či obraz vie byť jasný, nie zjednodušený. Jasnosť je vysoká disciplína: odstrániť všetko, čo je len „navyše“, čo si obraz pýta z márnivosti, nie z potreby.
A zároveň je to prostredie, ktoré mi pripomenulo, že duchovno v obraze nesmie byť zahmlené. Duchovno nie je hmla. Duchovno je presnosť vnútornej kvality. Ak je obraz pravdivý, nepotrebuje tajomnosť ako rekvizitu. Tajomstvo príde samo, keď je v diele poctivá hĺbka.
Takéto situácie ma učia rešpektovať diváka: dať mu dielo, ktoré je čitateľné, ale nie vyčerpané. Aby v ňom zostalo miesto na vlastný vnútorný pohyb.

8. Máj a júl: Grenada (ART BAR Grenada Gallery), teda návrat na rovnaké miesto. Čo sa zmení medzi prvou a druhou prezentáciou, ak sa nemení geografický bod, ale mení sa čas a vaše vlastné videnie?
Zmení sa autor, a to je podstatné. Druhý návrat mi vždy nastaví otázku, či som sa nepokúsila zopakovať úspech. Opakovanie je veľmi rafinovaná pasca, lebo sa tvári ako stabilita.
Pri druhej prezentácii som si dovolila nepodliehať vlastnému dojmu z prvej. Skôr som sledovala, čo sa vo mne posunulo. A zistila som, že farba sa začala správať inak: menej opisne, viac vnútorne. Ako keby som prestala maľovať len svet a začala maľovať aj spôsob, akým svet prechádza cez človeka.
A práve v tom je pre mňa hodnotný návrat: nie je to návrat na miesto, ale návrat k vlastnej presnosti. K tomu, čo už viem, a čo ešte len dozrieva.

9. September: znovu Dubaj a zároveň Levoča. Aký význam má pre vás stabilné zázemie BEAUTIFUL ART gallery popri medzinárodnom kalendári prezentácií?
Stabilné zázemie mi dáva kontinuitu. A kontinuita je pre mňa forma integrity. Medzinárodná scéna môže byť intenzívna, ale často je to séria okamihov. Kontinuita je dlhá línia, na ktorej sa ukáže, či autor dozrieva, alebo len mení kulisy.
Didier Le Mar mi pripomína, že umelec musí mať aj remeselnú pokoru, aj schopnosť niesť tému dôstojne. Vzťah s galériou a mentorským vedením mi dáva profesionálny rámec, v ktorom sa dá rásť bez toho, aby človek podľahol tlaku „byť stále nový“.
A ak má byť anjelská tematika v roku 2026 skutočným obdobím, práve kontinuita je to, čo jej dá váhu. Nie jednorazová séria, ale dlhá práca.

10. Október: Carrousel du Louvre v Paríži. Čo vám tento parížsky kontext „vzal“ a čo „dal“, aj keď ste ho prežívali najmä cez rámec podujatia a spätnú väzbu?
Vzal mi potrebu porovnávať sa. Nie jednorazovo, skôr mi ju postupne odučil. Paríž vás nevyzýva dokazovať sa, skôr vás prinúti ujasniť si, kto ste a čo je pre vás nevyjednateľné.
Dal mi vedomie, že kultivovanosť nie je póza. Je to práca. Je to schopnosť byť presná, zdržanlivá, nepreplniť obraz slovami, symbolmi ani farbami. A táto zdržanlivosť nie je chlad, je to úcta.
Do anjelských diel si z toho nesiem dôstojnosť bez teatrálnosti. V tejto téme totiž „veľké gesto“ často pôsobí lacno. Tichá presnosť je omnoho silnejšia.

11. November: Cologne ART UNFRAMED. Čo pre vás znamená myšlienka „bez rámu“ v prenesenom zmysle?
Bez rámu je obraz vystavený svojej vlastnej pravde. Rám vie pomôcť, vie aj skryť slabinu. Keď sa rám odloží, ostane len výpoveď, len čistota alebo jej nedostatok.
Pre mňa je to obrazná lekcia aj pre anjelskú líniu. Ak sa opieram o symbol len preto, že pôsobí „duchovne“, je to rám, ktorý zakrýva prázdno. Ja chcem, aby aj bez symbolu bola prítomná kvalita. Aby anjelské nevznikalo z ikonky, ale z vnútornej stavby obrazu.
A ešte: „unframed“ je pre mňa aj psychologická výzva. Vedie ma k tomu, aby som sa prestala spoliehať na ospravedlnenia a začala sa spoliehať na presnosť.

12. December: Miami Art Week a potom spoločná vianočná výstava BEAUTIFUL ART gallery. Čo s vami robí tento kontrast: vizuálny pretlak sveta a potom komorná atmosféra domáceho priestoru?
Miami je skúška nervovej sústavy, aj keď to sledujete nepriamo. Všetko je intenzívne, hlasné, nabité. Je to svet, ktorý vás môže naučiť rýchlosti, ale aj odtrhnutiu. Tam sa učím chrániť svoje vnútorné tempo a neprebrať rytmus, ktorý mi nepatrí.
A potom prídete do komornej výstavy a zrazu sa ukáže, čo zostalo. Či obraz stojí aj bez hluku okolo. Učí ma to, že ticho nie je slabosť scény, ale jej pravdivosť.
Z ticha sa rodí aj ten typ svetla, ktorý nechcem v roku 2026 len „namaľovať“, ale skutočne vypestovať. Svetlo, ktoré nie je reklamou, ale prítomnosťou.

13. Váš profil hovorí aj o rôznych fázach vývoja. Aká je dnes vaša najdôležitejšia pracovná zásada, ktorú si strážite bez kompromisu?
Neoklamať sa. V praxi to znamená nepokryť chybu efektom, nepokryť prázdno detailom, nepokryť neistotu dekoratívnosťou.
Keď sa mi obraz nedarí, radšej ho nechám nedokončený, než by som ho „zachránila“ rýchlym riešením. Olej mi dáva tú možnosť. A pointilistický princíp mi dáva disciplínu, že nič sa nestratí, ak sa vrátim krok späť.
Táto zásada je pre mňa zároveň duchovná. Lebo duchovno bez pravdy je len kulisa. A ja nechcem kulisy.

14. Prejdime priamo k roku 2026. Povedali ste, že začínate nové umelecké obdobie s anjelskou tematikou. Čo je pre vás rozdiel medzi „anjelským motívom“ a „anjelským obdobím“?
Motív je obrazová vec. Obdobie je zmena vedomia. Motív si môžete požičať, obdobie si musíte odžiť.
Anjelské obdobie pre mňa znamená, že do obrazu vstupuje kvalita ochrany, vedenia a čistého zámeru, nie ako dekorácia, ale ako princíp. Znamená to, že aj keď na plátne nebude priamo figúra, obraz bude mať schopnosť držať priestor.
Ako keby mal vlastnú etiku: nebude tlačiť, nebude zvádzať, nebude manipulovať emóciou. Bude stáť pevne a pritom jemne. A to je pre mňa dôležité, lebo anjelské nechcem „zobraziť“, chcem ho uskutočniť v kvalite obrazu.

15. Ľudia sa pri anjelskej tematike často boja gýču. Ako chcete urobiť „anjelské“ tak, aby to bolo dospelé, výtvarne presné a psychologicky pravdivé?
Gýč vzniká vtedy, keď autor nahrádza pravdu cukrom. Keď chce vyvolať emóciu, nie ju niesť. Ja nechcem vyrábať dojem dobra. Ja chcem urobiť obraz, pri ktorom dobro nie je vyhlásené, ale prítomné.
Technicky to znamená zdržanlivosť, čistotu tónu, pevnú kompozíciu, symboliku len tam, kde má dôvod. Psychologicky to znamená rešpekt k divákovi. Nechcem mu hovoriť, čo má cítiť. Chcem mu ponúknuť priestor, v ktorom sa jeho vlastná vnútorná rovnováha môže ozvať.
A ešte: dospelosť v tejto téme znamená aj to, že pripustím tieň. Anjelské nie je naivné. Je to svetlo, ktoré pozná temnotu, ale nepodľahne jej.

16. Spomenuli ste Didiera Le Mara ako mentora. V čom je jeho vedenie pre vás v tejto téme kľúčové?
Didier Le Mar mi pripomína, že duchovno bez umeleckého remesla je len nálada. A remeslo bez duchovna môže byť len forma. Ja potrebujem oboje spojiť tak, aby sa to navzájom neznehodnocovalo.
V anjelskej línii ma vedie k presnosti. K tomu, aby som nestrácala kompozičnú logiku ani pri jemných prechodoch. A zároveň ma vedie k tomu, aby som si strážila zámer: pre koho to robím, prečo to robím, čo tým držím.
Toto vedenie je pre mňa prísna, ale dobrá škola. Vďaka nej viem, že nové obdobie nebude len zmena témy, ale zmena kvality. Že sa nebude tváriť, ale bude stáť.

17. Aké „anjelské stavy“ chcete v roku 2026 maľovať? Skúste pomenovať konkrétne, nie abstraktne.
Ochrana, ale nie ako štít. Skôr ako stabilita.
Vedenie, ale nie ako príkaz. Skôr ako jasnosť.
Uzdravenie, ale nie ako úsmev. Skôr ako tiché uvoľnenie napätia.
A ešte zmierenie. To je pre mňa veľmi dospelý stav. Nie kapitulácia, ale schopnosť prestať bojovať s tým, čo už neviem zmeniť, a namiesto toho zmeniť spôsob, akým to nesiem.
Tieto stavy sa nedajú ilustrovať. Musia sa preniesť do tónu obrazu: do svetla, ktoré nie je teatrálne, ale presné; do kompozície, ktorá nepôsobí chaoticky; do farby, ktorá nie je lacná, ale čistá. A do rytmu, ktorý diváka spomalí tak, aby sa k sebe stihol vrátiť.