Pripravovaná kniha o výtvarníčke Lívii Kokovej nie je iba dokumentom jej tvorivej cesty. Je aj osobnou výpoveďou o dozrievaní, citlivosti, hľadaní vlastného výrazu a o vnútornom vzťahu k umeniu. V nasledujúcom rozhovore Lívia Koková hovorí o svojich pocitoch z pripravovanej publikácie, o tom, čo pre ňu kniha znamená, aj o tom, prečo ju vníma ako dôležitý moment svojho umeleckého vývoja.

Ako sa zrodila myšlienka pripravovanej knihy a čo pre Teba znamená, že vzniká v úzkej spolupráci s BEAUTIFUL ART gallery?

Myšlienka tejto knihy je pre mňa veľmi osobná. V istom momente som cítila, že moja tvorivá cesta, moje vnútorné premeny aj samotný umelecký vývoj dozreli do bodu, keď si zaslúžia hlbšie spracovanie v knižnej podobe. S touto myšlienkou som oslovila BEAUTIFUL ART gallery a veľmi si vážim, že ju galéria podporila a pomohla jej dať konkrétnu, dôstojnú a hodnotnú podobu. Nevnímam to len ako vznik knihy o mojej tvorbe, ale aj ako krásnu spoluprácu, v ktorej sa stretlo porozumenie pre umenie, cit pre detail a úcta k samotnému tvorivému procesu. Aj vďaka tejto podpore má pre mňa pripravovaná kniha ešte hlbší význam.

Čo pre Teba táto pripravovaná kniha znamená na ľudskej úrovni?

Na ľudskej úrovni ju vnímam ako potvrdenie, že cesta, ktorou idem, má svoj význam. Každý tvorivý proces v sebe nesie aj neistotu, pochybnosti, hľadanie a vnútorné zápasy. Preto je pre mňa veľmi silné vidieť, že z týchto etáp môže vzniknúť celistvá výpoveď. Táto kniha je pre mňa aj formou vďačnosti – voči životu, voči ľuďom, ktorí ma podporili, aj voči samotnému umeniu, ktoré mi umožňuje vyjadriť to, čo by sa inak slovami vyjadrovalo len veľmi ťažko.

A čo znamená z umeleckého hľadiska?

Z umeleckého hľadiska ju vnímam ako dôležitý medzník. Každý výtvarník sa vyvíja, mení, prehlbuje svoje videnie aj svoj vzťah k forme, farbe a obsahu. Kniha má tú krásnu schopnosť zachytiť určitú etapu a pomenovať ju v širších súvislostiach. Nie je to iba súpis prác, ale aj určitý odtlačok vnútorného vývoja. Práve to je na nej pre mňa veľmi cenné.

Aké pocity v Tebe vyvoláva predstava, že čitatelia budú vstupovať do Tvojho sveta prostredníctvom tejto knihy?

Je to veľmi zvláštny a intenzívny pocit. Na jednej strane cítim radosť, pretože každý umelec túži po tom, aby jeho tvorba vedela niekoho osloviť, zasiahnuť alebo v ňom niečo prebudiť. Na druhej strane je v tom aj určitá zraniteľnosť, pretože kniha vždy odhaľuje viac než iba povrch. Ukazuje spôsob cítenia, premýšľania a vnútorného nastavenia. Preto to vnímam ako veľmi intímne otvorenie priestoru, do ktorého pozývam ľudí s dôverou.

Je pre Teba táto kniha skôr bilanciou, alebo začiatkom novej etapy?

Myslím si, že je oboma vecami zároveň. Určite v sebe nesie moment obzretia sa, pretože človek si pri nej uvedomí vlastný vývoj a kontinuitu svojej cesty. Zároveň ju však nevnímam ako uzavretie, ale skôr ako otvorenie ďalšej kapitoly. Každé hlbšie pomenovanie vlastnej cesty zároveň vytvára nový priestor pre ďalší rast. Preto ju necítim ako koniec, ale ako dôležitý bod, z ktorého sa dá ísť ďalej vedomejšie a zrelšie.

Čo bolo pre Teba pri tejto knihe najemotívnejšie?

Asi uvedomenie si, že tvorba nie je len séria jednotlivých prác, ale živý príbeh. Keď človek tvorí, často sa sústreďuje na konkrétny moment, na konkrétnu myšlienku alebo pocit. Až neskôr zistí, že všetky tie vrstvy spolu súvisia a vytvárajú určitý obraz jeho vnútorného sveta. Práve tento moment rozpoznania je veľmi silný. Človek vtedy pocíti, že umenie naozaj nesie pamäť jeho života, citlivosti a premien.

Mala si pri vzniku knihy aj obavy?

Áno, prirodzene. Myslím si, že pri takomto projekte sú obavy normálne. Keď sa má človek stať predmetom hlbšieho pohľadu, vždy v tom cíti aj určitú mieru odkrytia. Pýtala som sa sama seba, či budem vedieť prijať tento pohľad s pokojom a či sa v ňom spoznám pravdivo. No zároveň som cítila, že ak má kniha vzniknúť s úctou, citlivosťou a odborným porozumením, potom môže priniesť niečo veľmi hodnotné.

 

V čom je podľa Teba sila tejto knihy?

Jej sila je podľa mňa v tom, že neostáva len pri vonkajšom opise. Nesleduje iba to, čo vzniklo, ale snaží sa zachytiť aj to, z čoho to vznikalo. To považujem za veľmi vzácne. Umenie totiž nevyrastá len z techniky alebo z námetu, ale aj z vnútorných pohybov človeka, z jeho citlivosti, zo skúseností a z jeho schopnosti vnímať svet do hĺbky. Ak sa knihe podarí zachytiť aj túto rovinu, potom má skutočný zmysel.

Čo by si si želala, aby si čitateľ z knihy odniesol?

Želala by som si, aby si odniesol viac než len informáciu o mojej tvorbe. Bola by som rada, keby v nej cítil aj ľudský rozmer, úprimnosť a proces dozrievania. Ak si z nej niekto odnesie povzbudenie veriť vlastnej ceste, vlastnej citlivosti a potrebe tvoriť pravdivo, budem to považovať za veľký zmysel. Pre mňa má umenie hodnotu vtedy, keď sa dokáže dotknúť človeka zvnútra.

Prvé tri kapitoly budú sprístupnené verejnosti. Ako tento moment vnímaš?

Vnímam ho ako krásne pozvanie. Je to možnosť podeliť sa s ľuďmi o začiatok niečoho, čo vzniká s veľkou úctou a sústredením. Prvé tri kapitoly môžu čitateľovi napovedať atmosféru celej knihy, jej tón aj jej vnútorný charakter. Zároveň je v tom aj istá jemná forma dôvery – dovoliť ľuďom vstúpiť do tohto procesu ešte pred tým, než bude kniha uzavretá ako celok.

Akú úlohu vnímaš v tomto projekte v spojení s BEAUTIFUL ART gallery?

Vnímam ju ako veľmi dôležitú. Takáto spolupráca má pre mňa odborný aj ľudský rozmer. Keď sa výtvarník rozvíja v prostredí, ktoré chápe hodnotu umenia, dokáže citlivo vnímať jeho smerovanie a zároveň mu dáva dôstojný priestor, je to mimoriadne vzácne. Preto túto spoluprácu nevnímam len organizačne, ale aj ako súčasť širšieho kultúrneho rámca, v ktorom môže tvorba rásť a byť správne uchopená.

Keby si mala jednou vetou povedať, čím je pre Teba táto kniha, čo by si povedala?

Povedala by som, že je pre mňa zrkadlom cesty, ktorú som prešla – nie vonkajšej, ale vnútornej, tvorivej a ľudskej.

Čo by si na záver odkázala čitateľom, ktorí si prečítajú prvé kapitoly?

Odkázala by som im, aby do knihy vstupovali otvorene. Nie iba očami, ale aj vnútorným vnímaním. Budem vďačná, ak v nej nájdu nielen informáciu o mojej práci, ale aj niečo, čo sa ich osobne dotkne, osloví alebo v nich zanechá stopu. Pre mňa by to bolo najkrajšie potvrdenie toho, že umenie aj slovo majú schopnosť prepájať ľudí na hlbšej úrovni.

Ak chceš, v ďalšom kroku Ti to premením na plnohodnotný publikačný rozhovor s úvodníkom, medzititulkami a redakčne vybrúseným záverom.

 

 

 

Ukážka knihy: 

Úvodné slovo

Táto kniha vznikla ako citlivý portrét rozvíjajúcej sa výtvarníčky, ktorej tvorba sa formuje v priestore vnútorného prežívania, estetického dozrievania a postupného hľadania vlastného výrazu. Lívia Koková vstupuje do umeleckého priestoru s prirodzenou jemnosťou, s pozornosťou k detailu a s otvorenosťou voči rozmanitosti motívov, tém i tvorivých polôh.

Publikácia V premenách tvorby nesleduje iba vonkajší vývoj autorky, ale sústreďuje sa aj na jej citlivosť, vnútorné naladenie a proces, prostredníctvom ktorého sa rodí výtvarný jazyk. Jej cesta nepôsobí ako náhle gesto, ale ako postupné tvarovanie, v ktorom sa spája skúsenosť, vnímavosť, disciplína a potreba osobnej výpovede.

Táto kniha je zároveň svedectvom o tvorbe ako priestore rastu. Zachytáva autorku v pohybe, v premenách, v hľadaní i vo chvíľach, keď sa výtvarný prejav stáva prirodzeným pokračovaním vnútorného sveta. Rozmanitosť jej umeleckého záujmu pritom nepôsobí roztrieštene, ale ako organická súčasť procesu dozrievania, v ktorom sa postupne vyjasňuje vlastný charakter tvorby.

V premenách tvorby preto nie je iba dokumentom o autorke, ale aj pokusom priblížiť jemné vrstvy umeleckého vývoja, ktorý sa odohráva nenápadne, no s vnútornou intenzitou. Je to portrét citlivosti, ktorá sa učí hovoriť obrazom, a zároveň portrét vývoja, ktorý ešte nie je uzavretý, ale práve preto nesie živú pravdivosť a autentickú hodnotu.

 

Poďakovanie

Touto cestou by som chcela z úprimného srdca poďakovať svojej rodine a svojmu manželovi za lásku, podporu, povzbudenie a vieru v môj talent. Ich blízkosť, porozumenie a opora sa stali pevným zázemím na mojej ceste výtvarného dozrievania.

S hlbokou vďačnosťou ďakujem BEAUTIFUL ART gallery za priestor, dôveru a podnetné umelecké prostredie, v ktorom som mohla rozvíjať svoju citlivosť, tvorivé videnie a vlastný výtvarný prejav.

Osobitné poďakovanie patrí môjmu výtvarnému mentorovi, Didierovi Le Marovi, za odborné vedenie, inšpiratívne usmernenia, podporu a tvorivé impulzy, ktoré významne formovali môj umelecký rast a prehlbovali moje vnímanie tvorby.

Ďakujem aj všetkým, ktorí pri mne stoja, sprevádzajú ma s dôverou, porozumením a prajnosťou a zostávajú súčasťou mojej cesty.

Napokon patrí moje poďakovanie aj múzam, ktoré ma inšpirujú, prebúdzajú moju obrazotvornosť a vstupujú do mojej tvorby ako jemné podnety vnútorného sveta, z ktorého sa rodí obraz, cit aj výraz.

 

Korene citlivosti

 

Od detstva som mala veľmi blízko ku všetkému, čo vzniká rukami a čo v sebe nesie krásu, poriadok, jemnosť aj osobný dotyk. Rada som kreslila, šila, vyšívala, plietla a vytvárala drobnosti, ktoré pre mňa neboli len obyčajnou činnosťou na vyplnenie času. Už vtedy som cítila, že v tvorení sa nachádza niečo, čo ma zvláštnym spôsobom upokojuje, priťahuje a zároveň napĺňa. Nebola to iba záľuba. Bolo to miesto, kde som sa cítila prirodzene, kde som mohla byť sama sebou a kde som sa bez veľkých slov približovala k tomu, čo ma vnútorne oslovovalo. Myslím si, že človek si často až po rokoch uvedomí, aké dôležité bývajú prvé detské sklony. V čase, keď ich prežíva, ich nepovažuje za nič výnimočné. Sú len súčasťou bežných dní. Až neskôr pochopí, že práve v nich boli ukryté základy budúceho smerovania. Aj u mňa to tak bolo. Dnes už viem, že moja túžba niečo kresliť, vyšívať, skladať, vytvárať a pretvárať nebola náhodná. Bola to jedna z prvých podôb mojej citlivosti. Cez ňu som sa učila vnímať svet inak. Nie iba očami, ale aj vnútorným pocitom, predstavivosťou a potrebou dať niečomu tvar. Už ako dieťa som mala rada detaily. Zaujímalo ma, ako veci pôsobia, ako sa spájajú farby, aký výraz môže mať jednoduchý predmet, ak sa naň človek pozerá pozornejšie.

Priťahovala ma jemnosť, usporiadanie, estetika a zvláštny druh krásy, ktorý sa nedá vždy úplne vysvetliť. Často mám pocit, že niektorí ľudia prechádzajú okolo vecí bez toho, aby sa v nich niečo pohlo, a iní pri nich zostanú stáť, pretože ich zaujme forma, nálada, detail alebo nejaký nenápadný odtieň. Ja som od začiatku patrila k tým druhým. Nie preto, že by som o tom rozmýšľala, ale preto, že to bolo vo mne. Dnes túto vlastnosť vnímam ako jeden z najhlbších koreňov svojej tvorby. Citlivosť je totiž podľa mňa začiatkom všetkého. Nie iba v umení, ale aj v spôsobe, akým človek žije, ako si všíma ľudí, svet, prírodu, predmety, gestá a atmosféru miest. Pre mňa nikdy nebolo dôležité iba to, čo veci sú, ale aj to, ako na mňa pôsobia. A práve z tohto pôsobenia sa neskôr začal rodiť môj vzťah k výtvarnému vyjadreniu. Keď som kreslila, mala som pocit, že sa ku svetu približujem inak, hlbšie a sústredenejšie. Kresba pre mňa od začiatku nebola len obrazom niečoho vonkajšieho. Bola spôsobom, ako sa na veci pozerať dlhšie, ako ich lepšie pochopiť a ako sa s nimi vnútorne spojiť. V kreslení som nachádzala niečo veľmi osobné. Zrazu som nebola len pozorovateľkou, ale niekým, kto vstupuje do vzťahu s tým, čo vidí. A to bol pre mňa silný zážitok, aj keď som ho v detstve ešte nevedela pomenovať. Podobne som to cítila aj pri šití, vyšívaní a pletení. Na prvý pohľad sa tieto činnosti možno zdajú byť vzdialené od výtvarného umenia, no pre mňa k sebe vždy patrili. Vo všetkých bola prítomná práca s tvarom, s poriadkom, s detailom, s vedením ruky a s vnútornou predstavou. Vo všetkých bolo niečo, čo si vyžadovalo pozornosť, trpezlivosť a rešpekt k procesu. Človek pri nich nemôže všetko urýchliť. Musí sa podriadiť rytmu vznikania. A práve tento rytmus ma učil veľa. Učil ma, že tvorba nie je iba výsledok. Je to cesta. Je to čas, počas ktorého sa niečo rodí, spresňuje, mení a hľadá svoju správnu podobu. Veľmi skoro som si uvedomovala, že ma priťahuje nielen hotová krása, ale aj samotný proces jej vzniku. Bavilo ma sledovať, ako sa z obyčajného materiálu môže stať niečo jemné, zmysluplné a esteticky pôsobivé. Aj dnes mám rada ten okamih, keď vec ešte nie je hotová, ale už v sebe nesie prísľub tvaru. Je v tom zvláštne napätie medzi tým, čo už vzniklo, a tým, čo sa ešte len formuje. Možno práve preto ma tak hlboko oslovuje tvorba ako taká. Je v nej život, premena, rast a niekedy aj zápas s vlastnými možnosťami. Moja cesta ma neskôr priviedla k štúdiu na súkromnej strednej priemyselnej škole odevnej v odbore módne návrhárstvo. Keď o tom dnes premýšľam, vnímam toto obdobie ako dôležitú etapu svojho estetického formovania. Nebolo to len štúdium v praktickom zmysle. Bolo to prostredie, v ktorom som sa učila rozmýšľať o tvare, o kompozícii, o súhre detailu a celku, o vizuálnej kultúre a o tom, že krása nevzniká náhodou. Potrebuje cit, ale aj disciplínu. Potrebuje predstavivosť, ale aj schopnosť usporiadať ju do presvedčivej formy.

 

Módne návrhárstvo mi dalo veľa. Naučilo ma inému druhu pozornosti. Učilo ma vidieť nielen to, čo je pekné, ale aj to, prečo je niečo vyvážené, pôsobivé alebo harmonické. Učilo ma vnímať líniu, proporciu, vzťah medzi povrchom a celkom. A aj keď moja ďalšia cesta neviedla výlučne týmto smerom, dodnes cítim, že táto skúsenosť vo mne zostala hlboko zapísaná. Človek si zo svojich tvorivých období odnáša viac, než si v danej chvíli uvedomuje. Niekedy až po rokoch pochopí, že určitá škola, skúsenosť alebo práca v ňom zanechali jemný, ale trvalý odtlačok. Neskôr som pracovala aj ako aranžérka kvetov. Aj táto skúsenosť bola pre mňa významná. Kvety majú osobitý jazyk. Sú krehké, živé, premenlivé a človek pri práci s nimi nemôže pristupovať k materiálu tvrdo alebo mechanicky. Musí ich vnímať, rešpektovať ich prirodzenosť, ich dynamiku, ich charakter. Aranžovanie ma naučilo rozmýšľať o kompozícii inak. Príroda v sebe nesie svoju vlastnú múdrosť a človek sa od nej môže učiť, ak je dostatočne vnímavý. Pri práci s kvetmi som si ešte viac uvedomovala, ako veľmi ma priťahuje harmónia, ako hlboko na mňa pôsobí súlad tvarov a farieb a ako silno vnímam krásu ako niečo, čo dokáže vstupovať do ľudského prežívania. Čím viac sa na svoju cestu pozerám, tým jasnejšie vidím, že moje smerovanie k výtvarnej tvorbe sa nevytváralo náhodne. Tvorivosť ma sprevádzala v rôznych podobách a v rôznych obdobiach života. Niekedy bola zreteľnejšia, inokedy pôsobila skôr ako nenápadná vnútorná línia, ktorá ma viedla bez toho, aby som si to naplno uvedomovala. No vždy tam bola. A práve to považujem za dôležité. Niektoré veci v človeku jednoducho zostávajú. Vracajú sa. Prihovárajú sa mu znovu a znovu, aj keď ich na istý čas odloží bokom. A ak sa vracajú vytrvalo, znamená to, že sú pravdivé. Myslím si, že moja tvorivá cesta nie je príbehom rýchleho sebapotvrdenia. Nikdy som nemala potrebu na seba hlučne upozorňovať alebo si o sebe vytvárať veľké predstavy. Oveľa bližšie mi bolo tiché dozrievanie, postupné objavovanie a hľadanie vlastnej polohy. Možno práve preto je pre mňa tvorba taká blízka. Nie je pre mňa maskou, ale cestou. Nie je pózou, ale priestorom, v ktorom sa môžem stretávať sama so sebou. A tento rozmer považujem za jeden z najcennejších.

 

Umenie pre mňa nikdy nebolo len otázkou výsledku. Samozrejme, záleží mi na tom, čo vzniká, ako moje práce pôsobia a akým spôsobom sa cez ne dokážem vyjadriť. No ešte dôležitejší je pre mňa stav, v ktorom tvorím. Stav sústredenia, vnútorného prepojenia, citového naladenia a hľadania. Je to osobitý priestor, v ktorom sa vonkajší svet na istý čas vzdiali a ja sa môžem napojiť na to, čo je vo mne jemné, hlboké a pravdivé. Práve v týchto chvíľach si najviac uvedomujem, prečo je tvorba takou dôležitou súčasťou môjho života. Často mám pocit, že človek sa počas tvorby učí o sebe viac než počas mnohých bežných situácií. Tvorba odhaľuje trpezlivosť aj netrpezlivosť, odvahu aj neistotu, radosť aj pochybnosti. Učí nás prijímať vlastný proces, nezľaknúť sa nedokonalosti a pokračovať aj vtedy, keď ešte nevidíme konečný výsledok.

 Aj ja som na tejto ceste zažila mnoho okamihov, keď som si uvedomila, že tvorba nie je len dar, ale aj skúška. Skúška vytrvalosti, sústredenia, pokory a ochoty neustále sa rozvíjať. Veľkým medzníkom na mojej ceste bolo obdobie, keď som začala systematickejšie rozvíjať svoj výtvarný prejav a vstúpila som do priestoru odborného umeleckého vedenia. Absolvovanie celoročného výtvarného kurzu v BEAUTIFUL ART gallery pod vedením Didiera Le Mara pre mňa znamenalo veľmi dôležitú etapu. Bola to skúsenosť, ktorá mi pomohla pozerať sa na tvorbu sústredenejšie, vedomejšie a hlbšie. Uvedomila som si, že prirodzený cit je vzácny základ, ale potrebuje sa ďalej kultivovať. Potrebuje vedenie, presnosť, dôslednosť a schopnosť rozumieť vlastnej práci z viacerých strán. Práve v tomto období som začala intenzívnejšie vnímať, že umenie nie je len spontánny vnútorný pohyb, ale aj vedomá práca na sebe. Je to rozvíjanie oka, ruky, myslenia, výrazu, ale aj schopnosti vnímať, čo v tvorbe funguje a čo ešte potrebuje čas. Pre mňa bolo veľmi cenné uvedomiť si, že rast v umení neprichádza cez unáhlenosť, ale cez trpezlivé prehlbovanie. A to je poznanie, ktoré si nesiem dodnes. Vždy ma priťahovala rozmanitosť. Nikdy som necítila potrebu uzavrieť sa hneď od začiatku do jedného jediného motívu alebo jedinej polohy. Oveľa prirodzenejšie mi bolo skúmať, skúšať, hľadať, načúvať tomu, čo ma oslovuje. Myslím si, že práve v tomto spočíva aj moja vývojová cesta. Nie som typ autorky, ktorá by sa chcela čo najrýchlejšie zafixovať do jednej formuly. Cítim, že tvorba potrebuje dýchať, potrebuje priestor na rast a že umelecká identita sa niekedy nerodí cez obmedzenie, ale cez poctivé objavovanie toho, čo je človeku skutočne blízke. Vnímam, že moja tvorba sa formuje v premenách. A tieto premeny pre mňa neznamenajú nestálosť alebo neujasnenosť. Znamenajú život. Znamenajú proces, v ktorom sa učím rozpoznávať vlastný jazyk. Každý motív, každá téma, každá skúsenosť mi niečo ukáže. Niečo mi povie o tom, čo ma priťahuje, čo ma oslovuje najhlbšie a kde sa môj vnútorný svet stretáva s výtvarným výrazom najpravdivejšie. Preto si myslím, že rozvíjajúci sa umelec potrebuje aj odvahu nechať si čas. Potrebuje dôverovať tomu, že skutočný výraz sa nevybuduje cez náhlenie, ale cez vnútornú poctivosť. Citlivosť, ktorú v sebe nosím od detstva, vnímam dnes ako niečo veľmi vzácne. Už ju nevidím len ako povahovú črtu. Vidím ju ako základ svojho tvorivého vzťahu k svetu. Práve ona ma vedie k detailu, k nálade, k duchovnému presahu, k prírode, k jemnosti aj k symbolike. Práve ona ma učí, že obraz nemusí byť len zobrazením, ale môže byť výpoveďou, dotykom, vnútorným záznamom, odkazom alebo otázkou. A práve ona vo mne prebúdza potrebu tvoriť nie preto, aby som niečo iba ukázala, ale aby som niečo skutočne vyjadrila. Keď sa dnes zamýšľam nad koreňmi svojej citlivosti, cítim k nim veľkú úctu. Uvedomujem si, že všetko, čo ma formovalo, malo svoj význam. Detstvo, drobné tvorivé činnosti, záujem o krásu, štúdium módneho návrhárstva, práca s kvetmi, neskoršie umelecké vedenie, vlastné hľadanie aj postupné prehlbovanie tvorivého prejavu. Nič z toho nebolo zbytočné. Každá z týchto skúseností vo mne niečo vybudovala, niečo otvorila alebo niekam posunula môj pohľad. A aj keď v živote nie vždy rozumieme všetkému hneď, s odstupom času sa jednotlivé časti začnú prepájať do zmysluplného celku. Mám pocit, že tvorba ma učí aj väčšej pravdivosti voči sebe samej. Učí ma pýtať sa, čo ma naozaj oslovuje, čo cítim ako skutočné a čo je len vonkajší dojem. Táto otázka je pre mňa dôležitá. V umení sa dá veľmi rýchlo skĺznuť k tomu, čo je efektné, známe alebo očakávané. Mňa však viac zaujíma to, čo sa rodí z vnútra a čo vo mne zanecháva hlbšiu stopu. Možno aj preto je moja cesta pomalšia. Ale verím, že práve pomalosť môže mať v umení veľkú hodnotu, ak v sebe nesie sústredenie, úctu k procesu a snahu o autentickosť. Nechcem o svojej tvorivej ceste hovoriť ako o niečom uzavretom alebo definitívne sformovanom. Naopak, vnímam ju ako otvorený dej. Ako proces, ktorý pokračuje, mení sa, dozrieva a ešte stále ma učí. A práve v tom nachádzam jeho krásu. Keby bolo všetko hotové, možno by v tom už nebol život. No tým, že sa tvorba stále vyvíja, zostáva vo mne priestor pre nové objavy, nové otázky a nové podoby výrazu. Možno aj preto mi je blízky názov *V premenách tvorby*. Cítim, že vystihuje nielen moju umeleckú cestu, ale aj moju povahu. Nepotrebujem sa tváriť ako niekto, kto už všetko našiel. Oveľa pravdivejšie je pre mňa priznať, že som na ceste. Že sa učím, rozvíjam, spresňujem svoj pohľad a postupne nachádzam to, čo bude raz tvoriť pevnejšie jadro môjho výtvarného sveta. A práve táto otvorenosť mi pripadá čestná. Je v nej pokora aj nádej. Korene citlivosti nevnímam ako niečo, čo patrí len minulosti. Sú vo mne prítomné aj dnes. Vraciam sa k nim vždy, keď cítim potrebu znovu sa napojiť na to podstatné. Na dôvod, prečo tvorím. Na spôsob, akým vnímam svet. Na tú časť seba, ktorá hľadá krásu, význam, výraz a pravdivosť. Bez týchto koreňov by moja tvorba nemala vnútornú oporu.

 Možno by bola technickejšia, možno istejšia navonok, ale nebola by moja. Dnes už viem, že človek nemusí mať od začiatku veľké slová, aby jeho cesta mala hodnotu. Niekedy stačí, že v sebe nosí vernú, vytrvalú potrebu tvoriť. Potrebu, ktorá sa vracia aj po rokoch, ktorá si hľadá svoje miesto a ktorá človeka znovu privádza k tomu, čo je mu najbližšie. U mňa to bola práve táto potreba. Viedla ma cez rôzne obdobia, rôzne skúsenosti a rôzne formy vyjadrenia. A napokon ma priviedla k vedomejšiemu vzťahu k umeniu. Ak by som mala túto kapitolu uzavrieť jednou myšlienkou, povedala by som, že moje korene nevyrastajú z náhody, ale z dlhodobej vnútornej blízkosti k tvorbe. Z potreby niečo zanechať, niečo sformovať, niečo precítiť a premeniť na viditeľný výraz. Vyrastajú z jemnosti, ktorá vo mne nikdy nebola slabosťou, ale skôr spôsobom videnia. Vyrastajú z ochoty vnímať svet pozorne a s úctou. A vyrastajú aj z presvedčenia, že výtvarná cesta nemusí byť hlučná, aby bola pravdivá. Práve naopak. Niekedy sa to najpodstatnejšie rodí pomaly, nenápadne, ale o to hlbšie. A ja mám pocit, že moja cesta sa začala presne takto. Nie ako náhle gesto, ale ako postupne rastúci vnútorný vzťah k tvorbe, ku kráse a k potrebe vyjadrovať sa cez to, čo vzniká z ruky, zo srdca aj z vnímavého pohľadu na svet. A ak sa dnes pokúšam pomenovať začiatok svojho výtvarného príbehu, potom ho nevidím v jednom bode, ale v mnohých drobných momentoch, ktoré sa časom spojili. V detských kresbách, v práci rúk, v láske k detailu, v túžbe po estetike, v disciplíne remesla, v štúdiu, v hľadaní, vo vďačnosti za vedenie aj v neprestávajúcej potrebe rozvíjať sa. Zo všetkých týchto vrstiev vznikli moje korene. A práve z nich vyrastá všetko, čo v mojej tvorbe bolo, je a ešte len bude.

 

  Prvé dotyky tvorby

 

Keď sa vraciam k svojim prvým dotykom s tvorbou, nevraciam sa k jednému rozhodujúcemu okamihu. Nevidím pred sebou žiadnu veľkú scénu, v ktorej by sa zrodilo vedomie budúcej cesty. Skôr sa mi vynárajú drobné výjavy, jemne rozložené v čase, ako kúsky látok, ktoré k sebe najprv nepatria, no napokon vytvoria súvislý vzor. V jednom je papier rozložený na stole. V druhom prsty opatrne vedú niť. V ďalšom ma zaujme povrch materiálu, jeho jemnosť, farba, spôsob, akým prijíma svetlo. A práve z týchto nepatrných chvíľ sa vo mne začalo formovať niečo, čo dnes volám vzťahom k tvorbe. Ako dieťa som ešte nerozmýšľala v pojmoch umenie, štýl ani autorský výraz. Vedela som len to, že ma priťahuje všetko, čo sa dá vytvárať rukami. Kreslenie, šitie, vyšívanie, pletenie, drobné práce, pri ktorých bolo treba zostať pri veci dlhšie, než býva zvykom. Nepriťahovali ma preto, že by som už vtedy tušila ich budúci význam. Priťahovali ma preto, že som sa pri nich cítila prirodzene. Akoby sa v nich niečo vo mne upokojovalo a zároveň prebúdzalo. Nebola to len záľuba. Bol to priestor, v ktorom som cítila súlad medzi tým, čo vnímam, a tým, čo vytváram. Dodnes verím, že človeka najhlbšie formujú práve tie činnosti, pri ktorých sa nemusí nútiť k pozornosti. Pozornosť príde sama. Usadí sa v ňom bez námahy, pretože niečo podstatné už našla. U mňa to bolo práve tvorenie. Nešlo len o výsledok, hoci ma tešilo, keď sa pod rukami niečo podarilo. Dôležitejší bol samotný dej vznikania. To, že z prázdneho miesta zrazu vyrastá čiara, že z neforemného kúsku materiálu vzniká podoba, že z predstavy, ktorá ešte pred chvíľou nemala tvar, sa stáva konkrétna vec. Tento prechod ma fascinoval. Bol v ňom kus tajomstva aj radosti. Mala som blízko k detailu. Nie k veľkým gestám, ale k drobnostiam, ktoré si človek všimne až vtedy, keď sa zastaví. Zaujímalo ma, ako sa stretávajú farby, ako vedľa seba pôsobia rôzne povrchy, ako vie obyčajná linka zmeniť výraz celej kresby. Vnímala som veci citlivejšie, než som si vtedy uvedomovala. Nepotrebovala som veľa, aby vo mne niečo zarezonovalo. Stačil zaujímavý tvar, ornament, kúsok látky, pekne uložený predmet, jemne vedený steh. V týchto maličkostiach som cítila zvláštnu plnosť. Dnes už viem, že práve v nich sa začínal rodiť môj estetický cit.

Kresba sa stala jedným z prvých miest, kde sa tento cit mohol prejaviť najčistejšie. Ceruzka a papier mi odrazu dávali možnosť nielen pozorovať, ale aj odpovedať. Kreslenie nebolo pre mňa mechanickým obťahovaním skutočnosti. Bolo spôsobom, ako ju prijať cez vlastný pohľad a dať jej inú podobu. Keď som kreslila, nešla som po povrchu. Vždy ma viac než hotová vec priťahovalo to, čo sa v nej dalo zviditeľniť. Jemnosť, nálada, obrys, výraz. Kresba ma učila, že vidieť neznamená len pozerať sa. Znamená to vyberať, rozlišovať, sústrediť sa a dať prednosť tomu, čo v človeku zanechá stopu. Pamätám si aj ten zvláštny pocit, keď sa prvé neisté línie začali spájať do niečoho ucelenejšieho. Človek sedí nad papierom, chvíľu váha, potom skúsi prvý ťah, ďalší, a zrazu sa pred ním objaví náznak tvaru. Ešte nie celok, ešte nie istota, ale už prísľub. Tento okamih ma vždy priťahoval. Nie hotové dielo, ale chvíľa, keď sa dielo začína hlásiť o slovo. Keď sa z neurčitosti pomaly vydeľuje poriadok. Práve vtedy som cítila, že tvorenie nie je len činnosť. Je to druh vnútorného rozhovoru. Niečo vo mne sa pýta a ruka sa pokúša odpovedať. Podobne ma priťahovali aj ručné práce. Šitie, vyšívanie a pletenie vo mne neprebúdzali len záujem o výsledný predmet, ale aj úctu k procesu. Viedli ma k trpezlivosti a k presnosti, ktorá nemá nič spoločné s chladom. Naopak, bola to presnosť nesená citom. Každý steh mal svoje miesto. Každé narušenie rytmu sa ukázalo. Každá nepozornosť zanechala stopu. Takto som sa veľmi skoro učila, že krása nevzniká z náhody. Rodí sa z mierky, z poriadku, z pozornosti voči tomu, čo by sa inak zdalo nepodstatné. A možno práve preto som nikdy nevnímala detail ako niečo okrajové. Pre mňa bol detail nositeľom charakteru. Dnes v tom vidím jednu z prvých lekcií tvorby. Nie veľkosť rozhoduje o sile veci, ale miera pravdivosti, s akou vznikla. Malý prvok vie zmeniť celok. Nenápadná odchýlka vie narušiť harmóniu. Jemné zosúladenie vie zasa celej práci vdýchnuť presvedčivosť. Tieto poznania ku mne neprichádzali ako poučky. Vchádzali do mňa cez skúsenosť. Cez opakovanie, cez skúšanie, cez malé nezdary aj cez radosť, keď sa niečo podarilo lepšie než predtým. Tvorba ma tak od začiatku učila nielen vytvárať, ale aj presnejšie vnímať. Veľmi dôležité bolo aj to, že som pri tvorení cítila zvláštny druh sústredenia, ktorý ma vnútorne usporadúval. Vonkajší svet akoby na chvíľu ustúpil bokom a ja som ostala sama pri tom, čo vzniká. V týchto chvíľach som necítila tlak, ale prítomnosť. Tvorenie malo schopnosť stíšiť rozptýlenosť a priviesť ma bližšie k sebe samej. Práve preto pre mňa nikdy nebolo len činnosťou. Bolo stavom, v ktorom som lepšie rozumela vlastnému prežívaniu. Dnes by som povedala, že to bol jeden z prvých spôsobov, akým som sa učila byť vo vnútri celistvá. Čím viac nad tým premýšľam, tým jasnejšie vidím, že moje prvé dotyky s tvorbou boli zároveň prvými dotykmi s vnútornou slobodou. Nie slobodou robiť čokoľvek, ale slobodou pretvárať videné podľa svojho cítenia. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Tvorba mi dávala možnosť neostať len pri tom, čo je dané. Umožňovala mi veci jemne posúvať, zvýrazňovať, zjemňovať, skladať po svojom. V tejto schopnosti som cítila niečo oslobodzujúce. Niečo, čo ma viedlo k presvedčeniu, že vnútorný svet človeka nemusí zostať bez podoby. Môže sa zviditeľniť. Môže nadobudnúť čiaru, farbu, skladbu, rytmus. Zároveň som sa pri tvorení veľmi skoro stretla aj s nedokonalosťou. Nie všetko sa podarilo tak, ako som si predstavovala. Niektoré pokusy ostali len náznakom. Iné bolo treba opravovať. No práve toto bolo dôležité. Tvorba ma učila prijímať proces bez podráždenia a bez zbytočného vzdávania sa. Ukazovala mi, že cesta k výsledku býva členitá a že práve v nej sa formuje vytrvalosť. Neskôr som túto skúsenosť ocenila oveľa viac. Uvedomila som si, že bez nej by som len ťažko uniesla hlbší umelecký rast. Pretože aj ten si vyžaduje trpezlivosť, ochotu zniesť neistotu a schopnosť zostať pri veci dlhšie, než by bolo pohodlné.

Myslím si, že práve v detstve sa vo mne začal vytvárať aj osobitý vzťah k materiálu. Nikdy som nevnímala látku, papier, niť či povrch len ako prostriedok. Každý materiál mal svoj charakter. S niečím sa pracovalo nežne, s niečím opatrne, iné si vyžadovalo pevnú ruku, no vždy to bol dialóg. Materiál nebol nemý. Odpovedal na dotyk, odporoval, poddával sa, niesol svoje možnosti aj obmedzenia. Táto skúsenosť ma neskôr naučila, že tvorba nie je jednostranné ovládanie hmoty. Je to spolupráca. Je v nej rešpekt aj ochota načúvať. Možno práve preto ma vždy oslovovala tvorba, v ktorej je cítiť nielen nápad, ale aj vzťah. Vzťah k povrchu, k línii, k tvaru, k významu. Nemám rada, keď práca pôsobí odcudzene, akoby vznikla bez účasti vnútorného života. Aj v detských rokoch som intuitívne cítila, že niektoré veci majú dušu a iné sú len úhľadné. Tento rozdiel som ešte nevedela pomenovať, no vnímala som ho. A práve z tejto citlivosti sa neskôr začala rodiť moja potreba hľadať vo výtvarnej tvorbe viac než len pekný povrch. Významnú kapitolu môjho formovania otvorilo štúdium módneho návrhárstva. Keď sa na toto obdobie pozerám spätne, vidím v ňom viac než len odbornú prípravu. Bol to vstup do prostredia, kde sa estetika začala spájať s vedomejším uvažovaním. Zrazu už nešlo iba o to, že niečo pôsobí pekne. Začala som hlbšie chápať, prečo je niečo vyvážené, prečo určitá línia nesie eleganciu, prečo detail rozhoduje o dojme celku. Naučila som sa pozerať sa na formu s väčšou presnosťou. A to bolo pre mňa nesmierne dôležité. Módne návrhárstvo vo mne prehĺbilo rešpekt k proporcii, kompozícii a ku kultúre tvaru. Ukázalo mi, že cit a disciplína nie sú nepriatelia. Naopak, práve ich spojenie dáva tvorbe dôstojnosť. Predstavivosť bez poriadku sa ľahko rozptýli. Remeselnosť bez citu zasa ostane prázdna. Až keď sa obe zložky stretnú, vzniká niečo presvedčivé. Toto poznanie vo mne zanechalo trvalú stopu. Uvedomila som si, že nestačí cítiť krásu. Treba ju vedieť niesť cez zodpovednosť voči forme. Neskoršia skúsenosť s aranžovaním kvetov mi priniesla inú, no rovnako vzácnu lekciu. Pri práci s kvetmi sa nedá postupovať násilne. Treba rešpektovať prirodzenosť materiálu, jeho krehkosť, pohyb, smerovanie, charakter. Kvety ma učili kompozícii iným jazykom. Učili ma rovnováhe, rytmu, mierke aj napätiu medzi voľnosťou a usporiadaním. A zároveň ma učili pokore. Príroda má vlastnú inteligenciu. Keď sa jej človek naučí načúvať, začne lepšie rozumieť aj tomu, čo robí on sám. Práca s kvetmi vo mne ešte viac prehĺbila schopnosť vnímať harmóniu. Nie ako uhladenosť, ale ako živé spolupôsobenie prvkov. Harmónia pre mňa nikdy nebola nudnou pravidelnosťou. Skôr som ju cítila ako stav, v ktorom nič nie je navyše a nič podstatné nechýba. Toto hľadanie správnej miery ma sprevádzalo čoraz viac. Začalo sa v drobných ručných prácach, pokračovalo cez kresbu a štúdium, a pri aranžovaní dostalo ďalší výrazný rozmer. Postupne som si uvedomovala, že miera je jedným z najnáročnejších, ale aj najkrajších princípov tvorby. Keď sa na všetky tieto etapy pozerám spolu, prestávajú byť oddelenými bodmi. Začínajú vytvárať súvislú líniu. Detstvo ma naučilo pozornosti. Ručné práce trpezlivosti. Kresba presnejšiemu vnímaniu. Škola vedomejšiemu uvažovaniu o forme. Práca s kvetmi ma priviedla k jemnejšiemu chápaniu kompozície a prirodzenosti. Každá skúsenosť vo mne niečo otvorila a zároveň niečo preverila. A práve v tomto postupnom vrstvení dnes vidím zrod svojej vnútornej výtvarnej cesty.

Nešlo o prudký prerod. Skôr o dozrievanie, ktoré sa odohrávalo bez vonkajšieho hluku. Možno aj preto je mi tak blízke slovo premena. Nie zmena ako rez, ale premena ako prirodzený, hlbší pohyb. V mojom prípade sa tvorba neukázala ako hotový dar, ktorý by od začiatku presne vedel, kam smeruje. Skôr sa rozvíjala ako schopnosť, ktorá si pomaly uvedomovala samu seba. Získavala pevnejšie obrysy, väčšiu náročnosť, väčšiu pravdivosť. A práve to považujem za cenné. Nie rýchlosť, ale poctivosť vývoja. Čím viac som rástla, tým menej mi stačilo, aby niečo bolo iba pekné. Začala som v tvorbe hľadať vnútorný dôvod. Chcela som cítiť, že tvar niečo nesie, že nie je len hladkým povrchom. Chcela som, aby v ňom ostala stopa prežitia, pozornosti, charakteru. Myslím si, že práve tu sa moje prvé dotyky s tvorbou začali meniť na vedomejšie hľadanie výrazu. Už nešlo len o radosť z vytvárania, ale aj o otázku, čo sa vo vytvorenom uchová a čo cezň môže prehovoriť. Veľmi dôležité bolo aj to, že som sa nikdy necítila byť autorkou jedinej polohy. Priťahovala ma rozmanitosť. Nie preto, že by som nevedela, čo chcem, ale preto, že som potrebovala objavovať. Skúšať, kam ma vedie cit, ako reagujem na rôzne motívy, kde sa cítim najbližšie sama sebe. Dnes túto rozmanitosť nevnímam ako slabosť. Vnímam ju ako priestor rastu. Ako spôsob, akým sa človek dopracúva k vlastnej presnosti. Skutočný výraz podľa mňa často nevzniká tak, že sa od začiatku uzavrieme. Vzniká tak, že poctivo prejdeme tým, čo nás volá, a naučíme sa rozpoznať, kde znie náš hlas najpravdivejšie. Neskoršie odborné vedenie a systematickejšie výtvarné rozvíjanie mi ukázali ešte zreteľnejšie, že prirodzený cit je len začiatkom. Je to dar, ale aj záväzok. Ak má dozrieť, potrebuje prácu, dôslednosť, schopnosť učiť sa a prijímať, že vývoj nebýva pohodlný. Toto poznanie ma neodradilo. Naopak, upevnilo ma. Pochopila som, že moje skoré tvorivé skúsenosti neboli len peknou spomienkou, ale pevnou pôdou, na ktorú sa dá stavať. Že všetko, čo som si v sebe niesla od detstva, môže ďalej rásť, ak tomu dám čas a poctivosť. Dnes už svoje prvé dotyky tvorby nevnímam ako vzdialený začiatok, ktorý zostal niekde za mnou. Sú stále vo mne. Vracajú sa vždy, keď sa potrebujem znovu napojiť na to podstatné. Na dôvod, prečo tvorím. Na to, čo ma priťahovalo ešte predtým, než do tvorby vstúpili nároky, očakávania a vedomejšie premýšľanie o sebe samej. V týchto prvých chvíľach bolo všetko ešte jednoduché, ale práve preto aj čisté. A táto čistota má pre mňa dodnes veľkú cenu. Ak by som mala povedať, čo mi tieto začiatky dali najviac, odpoveď by nebola jedna. Dali mi cit pre detail. Dali mi trpezlivosť. Dali mi úctu k procesu. Dali mi potrebu hľadať mieru. Dali mi schopnosť vnímať krásu ako niečo hlbšie než len vonkajší dojem. A najmä mi dali vnútornú istotu, že tvorba ku mne patrí. Nie ako ozdoba života, ale ako jeho organická súčasť. Ako priestor, v ktorom sa môžem priblížiť k sebe aj k svetu. Keď dnes premýšľam nad svojou cestou, cítim veľkú vďačnosť práve za tieto nenápadné začiatky. Nevstúpili do môjho života s veľkou slávou. Prišli jemne, prirodzene, vytrvalo. No práve v tom spočíva ich sila. Nepôsobili ako chvíľkové očarenie. Ukázali sa ako trvalý základ. Ako niečo, čo sa vo mne nestratilo, ale prehlbovalo sa so mnou. A práve preto ich vnímam s takou úctou. Pretože všetko, čo dnes vo svojej tvorbe hľadám, má svoj prvý náznak práve tam. V papieri položenom na stole. V nite prevlečenej cez látku. V detskej ruke, ktorá ešte nič veľké nehlásala, ale už tušila, že v tvorení sa ukrýva osobitý druh pravdy.

 

 

 Cesta k výtvarnému výrazu

 

Dlho som si myslela, že tvorba je len priestor, do ktorého môžem vstúpiť vždy, keď potrebujem byť bližšie sama sebe. Bola pre mňa úľavou, spôsobom sústredenia, krajinou, v ktorej sa rozptýlené myšlienky začali znovu skladať do zrozumiteľného poriadku. Keď som kreslila, keď som sa venovala detailu, keď som rukami viedla materiál k určitej podobe, cítila som, že sa vo mne niečo usadzuje. Nebola to len radosť z práce. Bola to zvláštna blízkosť k sebe samej. No prišiel čas, keď mi tento jednoduchý vzťah prestal stačiť. Už som netúžila iba tvoriť. Začala som túžiť porozumieť tomu, čo sa vo mne počas tvorby odohráva. Začala som sa pýtať, prečo sa stále vraciam k obrazu, k línii, k potrebe niečo vyjadriť bez slov. A najmä som sa začala pýtať, či to, čo ma k tvorbe vedie, je len citová náklonnosť ku kráse, alebo niečo hlbšie, trvalejšie a vnútorné záväznejšie.

Vtedy som prvý raz pocítila rozdiel medzi prirodzenou tvorivosťou a výtvarným výrazom. Tvorivosť môže byť darom. Môže byť jemnou schopnosťou človeka skrášliť priestor, upraviť veci s citom, nájsť pôvab v detailoch a dať chaosu poriadok. Výtvarný výraz je však náročnejší. Nezačína sa v šikovnosti. Začína sa vo chvíli, keď práca prestane byť len pekná a začne niesť pečať vnútorného života. Keď sa v nej objaví osobnosť. Keď sa pri pohľade na ňu nedá povedať len to, čo zobrazuje, ale aj to, že bola prežitá. Práve toto poznanie vo mne vyvolalo prvý skutočný nepokoj. Nie nepríjemný, skôr neodbytný. Mala som pocit, akoby ma niečo z vnútra jemne, ale vytrvalo volalo ďalej. Nestačilo už pracovať s citom. Nestačilo vytvárať veci, ktoré pôsobia harmonicky a starostlivo. Zrazu som cítila, že ak chcem vo svojej tvorbe rásť, budem musieť ísť hlbšie. Nie smerom k väčšiemu efektu, ale smerom k väčšej pravdivosti.

Je to iba niečo, čo ma priťahuje, alebo je to naozaj moja cesta?

Táto otázka ku mne prichádzala opakovane. Nepôsobila ako výčitka. Bola skôr skúškou úprimnosti. Človek sa totiž môže veľmi ľahko očariť tým, čo je krásne, no to ešte neznamená, že je pripravený niesť to ako vlastnú cestu. Môže obdivovať obrazy, môže milovať tvorivú atmosféru, môže nachádzať radosť v práci rúk. No skutočná cesta sa začína až vtedy, keď sa v človeku zrodí ochota zostať pri tom aj vo chvíli, keď sa stratí ľahkosť, keď prídu pochybnosti, nejasnosť a potreba zniesť vlastnú nehotovosť. A práve v tomto období som sa začala stretávať s vlastnou nehotovosťou inak než predtým. Kedysi som ju vnímala len ako dočasný nedostatok, niečo, čo raz pominie. Neskôr som pochopila, že nehotovosť je prirodzená súčasť dozrievania. Že autor sa nerodí vo chvíli, keď sa prvý raz podarí vydarená práca, ale vo chvíli, keď prijme aj svoju súčasnú hranicu a neprestane napriek nej pokračovať. Spomínam si na chvíle, keď som sedela nad kresbou dlhšie, než som pôvodne chcela. Pred sebou som mala papier, na ktorom už niečo vznikalo, ale zároveň som cítila, že tomu ešte niečo chýba. Nie technický krok, nie ďalší detail, ale vnútorné presvedčenie. Akoby sa práca zastavila presne na hranici medzi tým, čo viem, a tým, čo ešte len tuším. Boli to zvláštne okamihy. Na jednej strane ma znervózňovali, na druhej strane som cítila, že práve ony sú dôležité. Nie hotové miesta, ale tie, na ktorých sa človek musí rozhodnúť, či sa uspokojí s priemerom, alebo pôjde ďalej.

Neodchádzaj od toho len preto, že to ešte nie je ono.

Táto veta sa vo mne ozvala nejedenkrát. A vždy, keď prišla, cítila som, že ma vedie k niečomu podstatnému. K väčšej vernosti. K tomu, aby som neutiekla od procesu vo chvíli, keď prestane byť pohodlný. Lebo práve tam sa začína ozajstné formovanie. Nie v radosti z toho, že niečo ide ľahko, ale v schopnosti zostať pri práci aj vtedy, keď si pýta viac, než sme pripravení dať bez námahy. Postupne som začala chápať, že cesta k výtvarnému výrazu je v skutočnosti cestou k sebe, ale nie v povrchnom zmysle. Nie je to hľadanie sebapotvrdenia. Nie je to stavanie vlastnej dôležitosti. Je to pomalé odkrývanie toho, čo v nás naozaj pretrváva, keď z nás opadne všetko, čo je iba okamžitou náladou, cudzo prevzatým obdivom alebo snahou zapôsobiť. Autor sa podľa mňa nezačína tam, kde chce byť videný. Začína sa tam, kde sa odváži vidieť sám seba bez prikrášlenia. Toto poznanie ma viedlo k väčšej vnútornosti. Začala som si intenzívnejšie uvedomovať, že ak chcem tvoriť poctivo, musím počúvať nielen to, čo sa mi páči, ale aj to, čo vo mne zostáva. Čo sa vracia. Čo si ma nachádza aj po čase. Ktoré motívy vo mne nezhasnú po prvom očarení, ale žijú ďalej, akoby vo mne mali svoje miesto ešte skôr, než som ich vedela pomenovať. Takéto návraty som sa učila brať vážne. Niektoré témy človeka oslovia a odídu. Iné sa usadia hlbšie. Zostávajú pri ňom aj v obdobiach, keď sa venuje niečomu inému. Vynárajú sa znova, v iných farbách, v iných podobách, ale s rovnakým vnútorným pulzom. Práve tam som začala tušiť, že sa rodí niečo podstatné. Nie rukopis v hotovej forme, ale jeho zárodok. Jeho prvá dôsledná prítomnosť. V tomto období som si tiež začala uvedomovať, že výtvarný výraz sa nedá vymyslieť pri stole ako plán. Nedá sa obliecť ako kostým. Nedá sa urýchliť tým, že si človek zvolí istú estetiku a rozhodne sa v nej usadiť. To všetko môže byť len vonkajšia schránka. Skutočný výraz vyrastá pomalšie. Vyrastá z opakovaných rozhodnutí zostať verný tomu, čo je vo mne pravdivé. Vyrastá z práce, ktorá niečo stojí. Vyrastá z omylov, ktoré nie sú zbytočné, pretože očisťujú. Vyrastá z trpezlivosti, ktorá je ochotná zniesť aj fázu, v ktorej ešte nič nie je definitívne.

Rukopis nie je maska. Rukopis je stopa času, ktorý človek dovolil pôsobiť na vlastnú dušu aj na vlastnú ruku.

Túto vetu by som dnes podpísala celou svojou skúsenosťou. Čím viac som pracovala, tým viac som rozumela, že výtvarná cesta nie je len o tom, čo si osvojím navonok, ale aj o tom, čo vo mne dozreje vnútri. Kto sa nevyvíja ako človek, ten sa len ťažko vyvíja aj ako autor. Tvorba síce používa materiál, ale nevzniká iba z materiálu. Vychádza z kvality vnútorného života. Z toho, ako človek premýšľa, čo si v sebe pestuje, čomu verí, čo rešpektuje, čoho sa bojí, čo v ňom pretrvalo aj po sklamaniach.

Možno práve preto som začala viac vnímať aj filozofický rozmer tvorby. Nie ako učenú vrstvu, ktorá by sa mala k dielu dodatočne pripájať, ale ako tichý základ, z ktorého dielo vyrastá. Človek netvorí len technikou. Tvorí aj svojím vzťahom k svetu. K času. K pominuteľnosti. K zmyslu krásy. K rane, ktorú nesie. K nádeji, ktorá ho drží. Dielo nie je len predmet, ale stopa určitého duchovného postoja. A čím viac som si toto uvedomovala, tým zodpovednejšie som pristupovala k tomu, čo robím. Začala som chápať, že v umení nestačí iba cítiť. Cítenie je prameň, ale nie hotové dielo. Potrebuje tvar. Potrebuje výber. Potrebuje poriadok. Potrebuje schopnosť zrieknuť sa toho, čo je nadbytočné, aj keď je to možno pekné samo osebe. To bolo pre mňa dôležité poznanie. Naučilo ma, že vnútorná bohatosť človeka sa nepreukazuje množstvom, ale mierou. Nie tým, koľko vrstiev dokáže navrstviť, ale tým, koľko z nich vie zmysluplne uniesť. A práve tu sa vo mne začala rodiť nová forma náročnosti. Už som nechcela, aby moja práca bola len citlivá. Chcela som, aby bola aj presná. Aby v nej každá vec mala svoj dôvod. Aby detail nebol len ozdobou, ale súčasťou významu. Aby línia nebola len vedená, ale niesla charakter. Aby kompozícia nepôsobila usporiadane len preto, že sa to odo mňa očakáva, ale preto, že vnútorná potreba si našla adekvátnu formu. Táto náročnosť nebola nepriateľom radosti. Naopak. Radosti dala väčšiu hĺbku. Už to nebola len radosť z toho, že niečo vzniklo. Bola to radosť z toho, že práca začína niesť väčšiu pravdivosť. Že sa v nej niečo vyjasňuje. Že sa cez ňu pomaly ukazuje môj vlastný spôsob videnia. A hoci tento proces nebol rýchly, cítila som, že je správny.

Spomínam si aj na chvíle, keď som sa pri práci zastavila a akoby som sa sama seba pýtala, či je to ešte stále len snaha vytvoriť niečo pekné, alebo už začínam hovoriť vlastným hlasom. Táto otázka ma nepúšťala. Práve ona ma tlačila k väčšej pravdivosti.

Čo v tejto práci patrí naozaj mne a čo je len naučený spôsob?

Táto vnútorná kontrola sa stala dôležitou súčasťou môjho rastu. Naučila ma nedôverovať prvému dojmu iba preto, že je príjemný. Naučila ma ísť pod povrch vlastnej spokojnosti a pýtať sa, či práca naozaj nesie niečo zo mňa, alebo len využíva to, čo už pôsobí účinne. V umení je totiž veľmi ľahké zostať pri tom, čo sa osvedčilo. No skutočný rast začína až tam, kde človek znovu riskuje pravdivosť. Veľkú rolu v tomto období zohralo aj odborné vedenie. Vstup do vedomejšieho umeleckého prostredia bol pre mňa dôležitým prahom. Zrazu som stála pred tvorbou inak. Už to nebolo iba moje súkromné územie, kde si všetko vysvetlím sama pred sebou. Bolo to pole, v ktorom sa ukázalo, čo v mojom cítení unesie aj náročnejšie preverenie. A práve to bolo oslobodzujúce. Nie preto, že by bolo jednoduché čeliť vlastným rezervám, ale preto, že iba tak sa môže človek posunúť z intuície do vedomejšej práce na sebe. Odborné vedenie nevnímam ako zásah do slobody. Vnímam ho ako možnosť spresnenia. Ako pomoc pri rozlišovaní. Ako stretnutie s niekým, kto vie pomenovať to, čo autor už tuší, ale ešte to nedokáže sám uchopiť s dostatočnou istotou. A práve v tejto oblasti som pocítila, aký veľký rozdiel je medzi tým, keď niečo cítime, a tým, keď to vieme tvorivo uniesť.

Ak to myslíš vážne, nestačí len veriť svojmu cíteniu. Musíš ho vedieť aj premeniť na presný čin.

Táto veta vo mne zostala veľmi hlboko. Znamenala prechod. Prechod od vnútornej inklinácie k zodpovednosti. Od túžby po výraze k práci na jeho vytváraní. Pochopila som, že ak chcem byť voči svojej tvorbe poctivá, musím sa učiť nielen dôverovať vlastným impulzom, ale aj niesť ich cez disciplínu. A disciplína v umení nie je chlad. Je to forma úcty. V tomto období sa zmenil aj môj vzťah k vlastnej citlivosti. Dovtedy som ju vnímala najmä ako osobnú vlastnosť. Ako spôsob, akým reagujem na svet, na ľudí, na nálady, na drobné posuny v atmosfére. Neskôr som však pochopila, že práve citlivosť môže byť jedným z najdôležitejších základov môjho výtvarného výrazu. Nie ako slabosť, ale ako jemne naladený nástroj poznania. Citlivý človek totiž nevníma len obrys vecí. Vníma ich vnútorné napätie, ich nepatrné odchýlky, ich nevypovedaný charakter. A ak sa táto schopnosť spojí s poctivou prácou, môže sa stať veľkou tvorivou silou. To bolo pre mňa zásadné uvedomenie. Nemusela som sa pretvárať na iný typ autora. Nemusela som si požičiavať cudziu razanciu, cudziu teatralitu ani cudziu reč, len aby som pôsobila výraznejšie. Začala som viac dôverovať tomu, že sila nemusí mať podobu nátlaku. Môže byť obsiahnutá aj v presnosti, v sústredenosti, v subtílnej vrstvenosti a v schopnosti niesť význam bez nadmerného kriku formy.

To, čo je jemné, nemusí byť slabé. Niekedy práve jemnosť unesie viac pravdy než hrubosť.

S týmto poznaním sa vo mne usadil nový pokoj. Nie samozrejmý, nie pohodlný, ale hlboký. Prestala som mať potrebu nahovárať si, že musím byť iná, než som, aby moja tvorba mala váhu. Naopak. Začala som chápať, že výtvarný výraz rastie práve tam, kde človek dovolí svojej najhlbšej povahe, aby sa stretla s formou bez sebazaprenia. To však neznamenalo, že pochybnosti zmizli. Zostali. No ich podoba sa zmenila. Už to neboli pochybnosti, ktoré by ma chceli od tvorby odtrhnúť. Boli to skôr otázky, ktoré ma nútili k väčšej poctivosti. Pýtali sa, či idem dosť hlboko. Či nie som spokojná priskoro. Či neschovávam neistotu za pekne upravený povrch. A práve toto preverovanie sa pre mňa stalo dôležité. V istom zmysle som začala chápať, že pochybný nie je ten, kto o sebe pochybuje, ale ten, kto si o sebe vytvorí príliš rýchlu istotu. Lebo rýchla istota býva často len tenkou glazúrou, pod ktorou ešte nič nevyzrelo. Oveľa dôstojnejšie mi začalo pripadať priznať si, že som na ceste. Že sa ešte učím. Že môj výraz sa len formuje. A že práve v tejto otvorenosti je viac pravdy než v predstieraní hotovosti. Filozoficky povedané, človek dozrieva vtedy, keď prestane chcieť vyzerať uzavreto a začne znášať vlastnú otvorenosť. Keď prijme, že vývoj je podstatou života a že jeho hodnota nespočíva v rýchlom výsledku, ale v kvalite procesu. Toto poznanie sa stalo aj jadrom mojej tvorivej cesty. Už som nechcela iba vytvárať veci. Chcela som rásť spôsobom, ktorý by sa raz mohol pretaviť do pravdivého výtvarného jazyka.

A tak som začala viac počúvať svoje návraty. To, k čomu sa vraciam bez vonkajšieho nátlaku. To, pri čom cítim najväčšie sústredenie. To, čo vo mne nevyprchá po jednom pokuse. Vracala som sa k jemnosti, k vnútornej obraznosti, k potrebe významu, k motívom, ktoré vo mne nechceli ostať len predmetmi, ale stávali sa nositeľmi hlbšieho cítenia. A práve v týchto návratoch som začínala spoznávať svoje skutočné ťažisko. Čím viac som mu dôverovala, tým menej som potrebovala hľadať potvrdenie inde. Nevnímala som už tvorbu ako priestor, v ktorom sa mám čo najrýchlejšie zaradiť, ale ako dej, v ktorom sa mám čo najpoctivejšie vyformovať. Tento posun bol zásadný. Zbavil ma zbytočnej nervozity. Naučil ma vážiť si svoj vlastný rytmus. A zároveň ma urobil náročnejšou voči tomu, čo robím.

Buď verná tomu, čo v tebe pretrváva. Nie tomu, čo sa len na chvíľu zablyslo.

Táto veta sa stala jedným z tichých pilierov môjho uvažovania o tvorbe. Viedla ma k väčšej selekcii, k väčšej vnútornej čistote. Pomáhala mi oddeľovať náhodné od podstatného. Pekné od pravdivého. Pôsobivé od nosného. A čím jasnejšie som tieto rozdiely vnímala, tým viac som chápala, že cesta k výtvarnému výrazu je v skutočnosti cestou rozlišovania. Rozlišovať však znamená aj niečo stratiť. Zriecť sa toho, čo síce môže byť zaujímavé, ale nepatrí k jadru. Opustiť niektoré možnosti, aby mohli zosilnieť tie pravé. A v tom je ukrytá aj istá bolesť rastu. Človek nemôže niesť všetko. Musí si vyberať. Musí prijať, že nie každé očarenie patrí do jeho vlastného sveta. No práve cez toto zriekanie sa výtvarný výraz stáva čistejším. Dnes už viem, že moja cesta k výtvarnému výrazu sa nezačala vo chvíli, keď sa mi niečo vydarilo. Začala vo chvíli, keď som sa odhodlala brať vlastnú tvorbu vážne. Keď som ju prestala vnímať iba ako oblasť citu a začala som ju vnímať aj ako oblasť zodpovednosti. Od tej chvíle sa zmenilo všetko. Každý motív, každá línia, každé rozhodnutie nieslo väčšiu váhu. Už to nebola iba práca. Bolo to formovanie.

A práve v tom podľa mňa spočíva skutočný začiatok autora. Nie v obdivovaní umenia, nie v prvej vydarenej práci, ale v okamihu, keď pochopí, že tvorba od neho pýta viac než talent. Pýta pravdivosť. Pýta disciplínu. Pýta odvahu. Pýta schopnosť zniesť proces bez potreby urýchliť jeho zmysel. A zároveň pýta úctu k tomu, čo v človeku rastie pomalšie, než by si želal jeho nepokoj.

Ak sa dnes pozerám na túto etapu svojej cesty, vidím ju ako prah. Za mnou zostávali prvé dotyky tvorby, radosť z objavovania, prirodzená blízkosť ku kráse a k detailu. Predo mnou sa začínal náročnejší priestor. Priestor vedomého rastu. Priestor, v ktorom už nestačilo tvoriť s citom, ale bolo treba tvoriť aj s väčšou pravdou. Priestor, v ktorom sa z citlivosti mala stať sila, z intuície poriadok a z túžby po výraze skutočný začiatok rukopisu. A ak by som túto kapitolu mala uzavrieť jednou pointou, povedala by som to takto: cesta k výtvarnému výrazu sa nezačína otázkou, čo by som chcela vytvoriť. Začína otázkou, čo je vo mne natoľko pravdivé, že to už nechce zostať bez podoby. Od tej chvíle človek netvorí len rukou. Tvorí celou svojou bytosťou. A práve tam, v tom hlbšom súlade medzi vnútrom a formou, sa rodí niečo, čo má šancu zostať.